reklama

A človek povedal: Budiž Boh!

Bol to šok! Tá správa obletela celý svet. Televízne aj rozhlasové vysielanie bolo prerušené, zábery jeho mŕtveho tela ukazovali všetky televízie, rozrušení reportéri sa tlačili cez davy ľudí, aby ukázali zdrveným divákom, aká panika zachvátila svet. Mnohí zúfalci aj novinári boli udupaní zhrozeným davom. Niekoľkí ten šok psychicky neuniesli a už v ten deň spáchali samovraždu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

V okamihu padli všetky mobilné siete, internet bol nepoužiteľný. Poznáte to - dozviete sa ohromujúcu správu a hneď ju potrebujete oznámiť všetkým známym, zistiť, čo si o tom myslia. Po hodine od objavenia mŕtvoly by sa však už len sťažka našla osoba, ktorá by o tom nevedela.

Celé hodiny nepretržite vysielali všetky kanály reportáže z domova i zo sveta, rozhovory s teológmi, filozofmi, vyšetrovateľmi... (dokonca aj HBO comedy, pretože považovali za nevhodné vysielať zábavné filmy). Každé informačné médium chcelo mať svojich ľudí na mieste činu. Antarktída ešte nikdy nehostila toľkých návštevníkov. Svet sa otriasal v základoch.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ráno vychádzali noviny so špeciálnymi prílohami, na ich prvej strane svietila ohromujúca titulka: Boh je mŕtvy!

Samozrejme, verejnosť spočiatku odmietala uveriť.

„To predsa nie je možné, to nie je možné," nariekala Adamova mama hystericky. Malého Adama to ale veľmi netrápilo. Mrzelo ho síce, že kvôli správam o jeho smrti prerušili vysielanie Toma a Jerryho, ale inak nesmútil - veď toho starého pána vlastne nepoznal.

Takmer každá krajina vyslala na Antarktídu svoj tím vyšetrovateľov, všetci chceli preskúmať jeho mŕtvolu, všetky si chceli overiť tú desivú správu. No len pri pohľade na jeho bezduché telo bolo jasné, že Boha viac niet! Cítili to, museli tomu uveriť tak, ako kedysi verili v jeho existenciu. Už na druhý deň, jeden po druhom vystupovali v správach poprední svetoví odborníci a všetci svorne tvrdili: „Bol to Boh. A je mŕtvy."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Spoločnosť to prevrátilo naruby. Všetko ich snaženie strácalo zmysel. Dokonca aj zvolania: Preboha! Kristapána! sa stali vrcholne nevhodnými. Cirkevné školy boli v koncoch, ich osnovy boli neaktuálne, ústavy mnohých štátov sa zrazu opierali o čosi, čo bolo odsúdené na zánik. Ľudia s poznaním existencie a následnej smrti Boha stratili istoty. Samovraždy, hrozivé nepokoje na uliciach boli na dennom poriadku. Psychológovia a psychiatri boli tak vyťažení, že často museli vyhľadávať pomoc svojich kolegov. Diskusné fóra boli zaplnené témami: „A čo teraz? Nasleduje Apokalypsa? Zostúpi k nám aj Satan? Kto je za tým všetkým?"

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bolo vyhlásené celosvetové pátranie po Božích vrahoch! Neprichádzalo do úvahy, že spáchal samovraždu, to predsa samo o sebe znelo tak nebožsky... Vinníkom mohol byť ktokoľvek - od Satana, pilotov lietadiel až k sťahovavým vtákom. Hlavnými podozrivými sa však stali ateisti. Každý, kto pred Božou smrťou vyhlasoval, že je ateista, bol políciou a tajnými službami sledovaný a stíhaný. Verejnosť potrebovala vinníkov, a tak sa stalo, že hneď niekoľko krajín našlo tých svojich. Súd v Haagu ich odsúdil na doživotie, USA si zvolili elektrické kleslo, islamské krajiny sa so súdom väčšinou ani nenamáhali.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Cirkev sa celú záležitosť snažila umlčať, pokúsila sa prekaziť pátranie, zničiť všetky dôkazy, dokonca sa jeden oduševnený mních pokúsil uniesť jeho mŕtvolu. Veď čo už mohli stratiť? No ich snaha bola pochovaná pod horlivosťou senzáciechtivých novinárov. Médiá ich prevalcovali a cirkev tak s hrôzou sledovala svoj pád.

Vatikán zanikol v priebehu mesiaca, pápež zmizol z povrchu zemského. Podľa neoverených informácií strávil zvyšok života na Bahamách.

Tí, ktorí boli šikovní, okamžite si vyzliekli kňazské rúcho, vybrali si všetky peniaze z účtov, z kostolov ukradli všetko, čo uniesli a ušli do zahraničia. Štát tak prichádzal o ohromné peniaze, až sa sám musel čudovať, koľko toho tá cirkev vlastnila.

Ostatným už nezostalo nič, čo by si mohli vziať. Vidieť schudobneného kňaza sedieť na chodníku a žobrať o trochu jedla nebolo ktovieako zvláštnym zjavom. Vznikali charitatívne organizácie, ktorých cieľom bolo postarať sa o skrachovaných služobníkov padlej cirkvi. Mníšky, kňazi sa stretávali na spoločných posedeniach a spoločne sa pokúšali preniesť cez tú traumu, ktorá otriasla ich životmi. Tí najnaivnejší hlásali, že Boh je tu stále s nami, v našich srdciach... že tam prežije. No titulky novín verejnosti stále bolestivo pripomínali, že Boh navždy odišiel. Kostoly a kláštory boli už v priebehu druhého dňa celkom vyrabované, budovy sa stali nepoužiteľné a ich hodnota klesla na minimum. Šikovní obchodníci ich začali skupovať a na ich pozemkoch otvorili nákupné centrá.

Kresťanský svet sa ponoril do tmy - kresťania vyberali zo svojich skríň čierne oblečenie a nariekali.

Adamov otec sa vyznačoval veľmi podnikavým duchom. V priebehu jedného dňa skúpil smútočné oblečenie z celého mesta a predával ho vo svojom novom malom obchodíku za dvojnásobnú cenu. Zarobil si tak peniaze, o ktorých sa mu dovtedy ani nesnívalo.

Problém však nastal s Božou mŕtvolou. Každá krajina ju chcela preniesť na svoje územie - bolo jasné, že by sa tak stalo celosvetovou turistickou atrakciou, ktorý štát by už len odolal? Bol však nájdený na neutrálnom území Antarktídy a nik nemal naňho právo väčšie ako iní. Toto si ten starý pán naozaj veľmi dobre premyslel. Viedli sa niekoľkodňové rokovania medzi jednotlivými hlavami štátu, hrozilo, že vypukne vojna! Hrozila tretia svetová vojna a politici sa báli, že v tomto prípade by sa staré známe do tretice všetko dobré neosvedčilo. Spojené štáty vyhlasovali, že bojujú za „spravodlivú vec", moslimovia s drsnými pohľadmi varovali všetkých, že ich Alláh nebude v rukách žiadnych kresťanských pajácov. Niektorí zmierlivo navrhovali, aby ho nechali tam, kde bol aj nájdený, a neohrozovali tak svet ďalšími nepokojmi. Bol to vážny problém...

Verejnosť sa po mesiaci dozvedela, že politici dospeli ku kompromisu. Božia mŕtvola putovala do Mekky. To, koľko peňazí a čo všetko bolo za spomínaným kompromisom, sa nespomínalo.

Boh nebol len tak hocikto, samozrejme. Moslimovia mu postavili nádherné a obrovské mauzóleum. Tvár jeho architekta, Muhammed ul Ulláh al Shati Shaharází, poznal celý svet. Jeho meno bolo ale nepríjemne dlhé a ťažko zapamätateľné preto si ho musel skrátiť na krátke Mual. Vraj aby si to aj tí Američania zapamätali, smiali sa Arabi.

Adamov otec sa chytil novej príležitosti. Kapitál, ktorý získal z predaja čierneho šatstva, investoval do výrobne čokoládových tyčiniek, ktoré dovtedy na trhu takmer živorili. Začal ich však vyrábať pod značkou Mual a obchody boli zrazu plné zákazníkov, pýtajúcich jediné: „Jedny Mualky!" Veď kto by už len nechcel jesť tyčinky Božieho architekta?

Vďaka tomuto ťahu nemusel Adamov otec, ani jeho syn do konca života pohnúť prstom. Jeho mama už smrť Boha nepovažovala za tak tragickú. Dokonca sa jej vďaka novým kontaktom podarilo spoluorganizovať Universal God Concert, ktorý sa konal v Austrálii na počesť Božej smrti.

Vlády však mali ešte dlhé roky prácu. Kostoly boli čoskoro rozpredané, ale kňazi a mníšky sa stali prebytočnou zložkou spoločnosti, ktorá štát len zadlhovala. Politici im preto zo štátnej kasy prispievali na rekvalifikačné kurzy, podporovali ich v hľadaní zamestnania... Mnohé štátne ústavy museli byť nanovo prepísané, boli prijaté nové učebné osnovy. Navrhovalo sa, aby sa svet začal riadiť podľa nového letopočtu - anglické After God začali niekoľkí aj reálne využívať, ale nápad sa celosvetovo neujal - bolo by finančne aj časovo veľmi náročné upraviť dátumy na počítačoch, svet by sa musel opäť spamätávať z ďalšieho šoku.

Antarktída aj Mekka sa podľa očakávaní analytikov stali pútnickými miestami. Keď sa už dospelý Adam rozhodoval, kde sa ožení, zvažoval dve možnosti - vesmír alebo roztápajúce sa ľadovce Antarktídy. Napokon si zvolil Antarktídu po príklade Imanuely Down a Liu Linga, reportérov, ktorí sa tam spoznali v deň objavenia mŕtvoly a o dva roky neskôr sa na tom istom mieste zosobášili. Neskôr založili cestovnú kanceláriu, ktorá takéto sobáše sprostredkovala a veľmi dobre na tom zarábali. Ako suvenír darovali svojim zákazníkom jeden výtlačok kedysi „najčítanejšej knihy sveta".

Biblie sa časom stali už len pamiatkou na časy minulé, prestali sa vydávať a ľudia ich po niekoľkých rokoch začali radšej nosiť do zberne papiera - mali veľa strán, dali sa aspoň takto speňažiť. Do módy sa dostal Friedrich Nietzsche, ktorý už roky pred tou nešťastnou udalosťou vykrikoval: „Boh je mŕtvy! Boh je mŕtvy!" Jeho dielo Tak pravil Zarathustra, mala takmer každá domácnosť. Samozrejme, je to pomerne náročné a zdĺhavé čítanie, tú knihu mali často iba uloženú na nočnom stolíku, podstatné bolo, že nasledovali väčšinu.

Svet sa začínal ustalovať a upokojovať až o dlhé a nepokojné desiatky rokov. Teroristi pokračovali vo svojich útokoch - teraz už nie v mene viery ale v mene pamiatky na Alláha, Spojené štáty pokračovali tiež, oni však svoje dôvody nemuseli upravovať. Spoločnosť na počudovanie fungovala aj naďalej, staré cirkevné sviatky nahrádzali nové štátne, ľudia si nedeľné dopoludnia vypĺňali zábavami.

Vznikali nové sekty, ktoré vysvetľovali dôvody Božej smrti, ktoré čakali na nového Boha alebo len odpovedali ľuďom na otázky, čo sa stane po smrti, kedy nastane apokalypsa...

„Boh ožije," tvrdil doktor Mose Sou v jednom zo svojich vystúpení v televízii. Mnohí mu verili a spolu s ním čakali na túto veľkú chvíľu.

Globálne otepľovanie zasahovalo čoraz väčšmi do usporiadania prírody, teplotné výkyvy a extrémne počasie ľudí desili. Zasiahlo aj Adamovu rodinu, ich dom na pobreží musel čeliť hurikánu. Skrývali sa v tajnej oceľovej chodbe pod domom a čakali, kým sa príroda upokojí.

„Možno je to trest za to, ako sme sa správali," vzlykala jeho žena.

„Ale koho trest?" pýtal sa. „Boh je mŕtvy."

„Potom... osudu? Alebo... alebo ja neviem. Možno je tam ešte jeden Boh..."

„A nehovorilo sa, že je iba jeden jediný?" netrpezlivo jej pripomínal.

„Tak potom to je asi trest ničoho!" vykríkla. „Ale... ale mali by sme sa modliť."

„Nemáme k čomu," namietal.

„Tak sa modlime k ničomu!"

A ľudia to aj začali robiť. V ťažkých chvíľach, v núdzi prosili to nič, ktoré zostalo na nebi po Bohovi, aby im pomohlo. Ako čas plynul, nič sa zmenilo na Nič. Ľudia čoraz väčšmi mysleli na Nič a vznikalo mnoho nových siekt, ktoré sa zaoberali Ničím. Ale aké malo mať to Nič symboly? Ako sa malo uctievať? Veď to bolo len nič... Ten výraz sa stal pre spoločnosť veľmi nepohodlným a tak ho ľudia pasovali za Druhého Boha. Internetové stránky zaplnili diskusie s témami: „Boh vs. Druhý Boh - rozdiely a spojenia". Knižný trh zaplavili knihy rozoberajúce podobné otázky.

Termín Druhý Boh sa začal oficiálne používať aj v médiách, no bol to príliš dlhý výraz aj pre nich, nieto už pre obyčajného človeka. Novinári v snahe skrátiť ho začali používať akronym DB, ale častejšie ho preberali z angličtiny ako SG. To však znelo veľmi neosobne a neúctivo, a tak zasadol v meste Nice koncil. Hlavy siekt Druhého Boha, reprezentanti svetových mocností mali rozhodnúť, čo budú s novým Bohom robiť. Rokovania trvali niekoľko dní, ich hádky napokon vyústili do spoločného rozhodnutia: „Druhý Boh sa stane Bohom!"

A tak z ničoho vznikol Boh. Verejnosť sa s tým rýchlo zmierila a Druhého Boha začali oslovovať Boh. Samozrejme, našli sa aj odporcovia, no tých médiá a vláda potlačili. Pre nastolenie pokoja a poriadku do krajiny boli ochotní podniknúť čokoľvek.

Mauzóleum prvého Boha aj s jeho mŕtvolou sa stalo prekážkou pre prijatie novej myšlienky, a tak sa starosta Mekky rozhodol odstrániť ho a ponúkol ho Spojeným štátom. No ani tie ani žiadna ďalšia krajina nejavili záujem. Preto sa napokon Božia mŕtvola ocitla opäť na Antarktíde, ktorej popularita rapídne klesala. Mauzóleum pána Maula prestavali na historicky prvý veľký kostol nového Boha. Adamove tyčinky sa stali opäť nesmierne populárnymi.

Nietzsche bol prakticky zakázaný a jeho knihy hromadne spaľované. Osnovy sa opäť prepisovali podľa príkladu tých starých, vznikali nové sviatky. Jedným z nich bol aj deň, keď doktor Mose vyhlásil, že Boj ožije. On sám sa tak stal uznávaným prorokom.

Vďaka medicíne a šťastnému životu zomieral Adam až v stopäťdesiatke. Jeho prapravnúčatá za ním plakali, no ich upokojoval tichým, chrapľavým hlasom: „Už je môj čas. Dožil som sa dlhých rokov, deti moje. Budem prosiť Boha, aby ste aj vy žili tak spokojným životom ako ja. Boh nech vás opatruje..."

Pozn. Predtým, ako ma začnete nenávidieť, za to, že som Boha najprv zabila a potom znovu stvorila, chcem upozorniť, že to bola len mierne rekonštrukcia Voltairovho tvrdenia: Keby Boh neexistoval, museli by sme si ho vymyslieť.

Marja Holecyová

Marja Holecyová

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Zatiaľ sa len spoznávam, keď v tom budem mať jasnejšie, ozvem sa. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu